BEZ RODINY SA ČLOVEK TRASIE OD ZIMY V NEKONEČNOM VESMÍRE 
(Diskusný príspevok o význame rodiny 
v súčasnom svete)
Milé dámy a milí páni! Dnes by som rád niečo povedal na tému tejto dnešnej diskusie. Bude mi potešením ak bude pre Vás môj  postoj k danej téme prínosný a vopred ďakujem za slovo. Do tejto diskusie som sa rozhodol zapojiť pre môj záujem o spoločenské dianie. Ako jednotlivcovi, patriacemu do rôznych spoločenských rolí mi nie je jedno, čo sa deje so spoločnosťou. 
Hovorí sa, že spoločnosť si môže za situáciu, v ktorej sa ocitla. Ale brať to ako vecnú pravdu či výnimku potvrdzujúcu pravidlo sa mi zdá predpojaté. Myslím si totiž, že človek totiž pod nátlakom spoločnosti koná ako väčšina, kolektívny hrdina. Iba zopár, ak sa nad tým zamyslím, urobí presný opak ako výsledok vzdoru, nesúhlasu alebo majú iba chuť experimentovať a skúšať nové veci a princípy. Človek je od prírody tvor zvedavý a má túžbu hľadať  vo všetkom náznak niečoho povedomého. A to podstata tohto diskusného príspevku. Ako téma napovedá, dnes budem hovoriť o význame rodiny v súčasnosti. Kde inde, ako práve v rodine, je možné, okrem iného a prvotného, hľadať tieto povedomé veci!? Rodina je snáď prvá a zároveň posledná vec v našich životoch, nad ktorou sa zamýšľame - v jeho začiatkoch aj koncoch. A je to predmet, ktorý sa dá rozoberať donekonečna. Ja osobne si o rodine na túto tému myslím, že tvorí základ spoločnosti. Veď keď sa to tak vezme, bez rodiny by tu nikto z nás nebol. Ako sa hovorí podľa tvorcu Murphyho zákonov: „Ak vaši rodičia nemohli mať deti, ani vy ich nebudete môcť mať.“ Hovorí sa mu aj Zákon príčinnej podmienenosti. Áno, človeku môže byť ublížené rôznymi spôsobmi a často sa sťažujeme všetci nad tým, ako sú naši rodičia strašne subjektívni - ale len keď sa im to hodí. „Keby Paľko skočil z mostu, skočil by si tiež?; Čo si to dostal?! Mňa nezajímajú ostatní, mňa zaujímaš ty!“ A môžeme v takýchto ľudových a zľudovených citátoch pokračovať veľmi dlho. Čo je dôležité, je koncept. Rodičovstvo sa neučí v škole - aspoň dnes už nie. Všetci na to, ako vychovať jednotlivca (ne)prospešného spoločnosti, prišiel, viac-menej sám. To sa ani nedá odovzdať  každé dieťa je totiž iné a tie isté princípy neplatia na všetkých rovnako, „tak, ako všetci neberieme aj tie isté lieky.“ Každé rodičovstvo je pokus-omyl. Ako sú naše hodnoty na iných úrovniach, tak aj naše reakcie sa líšia a neexistujú dvaja, nie to ešte skupina rovnako reagujúcich ľudí, ľudských bytostí. Dá sa povedať, že „tínedžeri sú všetci spurní“ a „starci vravia to, ako mladí nevedia, čo je dobré.“ To by bolo však zjednodušovanie a takto to nefunguje. Každý jeden bude raz mladší a raz starší. Stále sa to opakuje, rodina je tu nastálo - najprv sme deťmi (svojich rodičov), následne sme zas rodičmi svojich detí. A ani sa nenazdáme, sme dedkovia, babky a už nemáme čas a ani chuť sa zapodievať zbytočnosťami - a, nanešťastie, na ne aj zabúdame. Nie je vždy ľahké vyjsť s rodičmi či súrodencami. V rodine sa stávajú všelijaké nezhody. Tie však neznamenajú koniec sveta.